Björk Guðmundsdóttir dnes už nie je ani zázračné dieťa exotických géniov SUGARCUBES, ani pionierka skutočnej alternatívnej hudby prvej polovice 90. rokov. Napriek tomu, že sa zubami nechtami drží ortodoxne neortodoxného experimentovania so zvukmi a kompozíciami, minimálne od albumu “Vespertine” sa jej nedarí elementárna vec – prepašovať medzi nepočuté zvuky a šokujúce úpravy skladieb trochu emócii a vášne. Stále spieva rovnako oduševnele, stále sa medzi jednotlivými slovami rovnako náruživo nadychuje, no jedno z mála pozitív jej nedávnej tvorby zostáva už len to, ako na jej albumoch čoraz viac počuť rodný Island. Predchádzajúci album “Medúlla” priniesol geniálny nápad vystavať skladby striktne na zvukoch, vytvorených ľudskými hlasivkami. To by všetko bolo fajn, kebyže jediná skladba s akým-takým potenciálom nebola až príliš tradičná “Vökuró”. Nový album “Volta” je kompilácia. Nehrá sa na jednotný koncept, Island z neho počuť vďaka dychovej sekcii krajanov, láka na prekvapivú trojskladbovú kolaboráciu (našťastie na vokálny featuring tentoraz nepríde) s momentálne asi najdrahším a najvychytenejším popovým producentom Timbalandom. Chlad však zostal. V gejzíri “Volta” si bohužiaľ opäť žiadne vajíčko neuvaríte.

Z trojice timbalandovských skladieb zaujme klipovka “Earth Intruders”, paradoxne najmä vďaka nedostatku prekvapení. Skladba znie ako z pera Trenta Reznora, našincovi dokonca okamžite napadnú aj gotici THE LAST DAYS OF JESUS, či nápadná podobnosť klipu Michela Ocelota s nezameniteľným rukopisom Ondreja Rudavského. Pokiaľ sa však hviezdny producent naozaj ukázal, je to v skladbe “Hope”, jedinej z trojice, ktorú by nemohol naspievať ani Timberlake, ani Nelly Furtado, dokonca ani Missy Elliott. Oveľa lepšia spolupráca vyšla Björk s Antonym Hegartym. “The Dull Flame Of Desire” aj “My Juvenile” patria medzi najlepšie skladby na albume. Netlačia sa mimo formálne zaužívaného, napriek tomu sa im darí predať intimitu a obyčajnú krásu, oveľa zaujímavejšiu než škvŕkanie a bŕkanie skladieb, skladaných s jasným zámerom vynájsť. Podobne dopadá aj “I See Who You Are”, ktorá znie ako kvapky dažďa dopadajúce na kamennú dlažbu starovekého čínskeho nádvoria (britský bonus obsahuje remix skladby v podaní Marka Bella). Na druhú stranu, feeling skladby “Pneumonia” oveľa lepšie dotiahli aj s oveľa jednoduchším spevom napríklad RADIOHEAD v “Motion Picture Soundtrack”. No a “Declare Independence” je takmer až smiešna. Je skvelé, počuť Björk nahnevane vrieskať do obskúrneho industriálno-EBM podkladu (ktorý je mimochodom v podaní islandskej outsiderky stále lepší, než od mnohých insiderov), no… prečo? Je dobre, ak Björk znie ako vlastná dvadsaťpäťročná žiačka, ktorá navyše fičí aj na RAGE AGAINST THE MACHINE?

“Volta” znie ako súboj vyčerpanej, starej a nezávislej Björk so zbytkom rebelujúceho mladého dievčaťa v nej samej. Tá prvá vie ako na to, no čoraz menej vie ako z toho von; tá druhá zase nevie, ako na to, no silou mocou sa snaží “to” dosiahnuť. Zložitá fabulácia znie síce ako priestor pre vznik čohosi skvelého, no skutočný výsledok je miernym sklamaním. Bojovníčka proti rock’n’rollovým starožitnostiam úspešne smeruje do svojho vlastného AOR.